„Aj čakanie posediačky môže byť utrpenie…“
Som rada, že moje články sú komentované. Chcela by som poniektorým odkázať, že ak sa im môj blog zdá nudný a prázdny, alebo bezduchý, tak presne taký je potom aj môj život. Tak dúfam, že ten ich je lepší… Nie sú tu síce presné mená, ale udalosti sa v mojom živote skutočne udiali. Dosť podobne na to, aby sa a aj ma ľudia spoznali. Som bezduchá? Robím gramatické chyby? Možno… ale celé toto vzniklo z môjho presvedčenia a mnohých iných vecí. Možno o nich niekedy budem hovoriť. A plne si uvedomujem kým som.
Bol štvrtok a ja som cestovala domov. Autom. O tom, že moja cesta sa nečakane predĺži som sa dozvedela už na konci diaľnice pri Žiline, kde ma zastavila stojaca kolóna. (áno mám auto a áno, viem šoférovať) Vraj ak sa chcem dostať cez Strečno, tak mám smolu. Reťazová nehoda. Prvý raz v živote som si zapálila v aute. Kolóna aj tak stála. Obchádzajte cez Terchovú. Super. Tak som šla. Pomaličky. Pomalšie ako boli občas autá za mnou schopné tolerovať. Pri akomkoľvek čo i len trošku výraznejšom zrýchlení sa mi predné kolesá začali pretáčať. Obišla som dve autá vyvrátené vedľa cesty. Bolo to katastrofálne, temné, šmykľavé a nekonečné.
Keď som prišla domov, čakala ma na stole teplá večera, zohriata už asi siedmykrát a dlhý pokec s maminou pri víne. Bol to jeden z tých večerov, ktorý si budem ešte dlho pamätať. Bola som veľmi vystresovaná a psychicky zničená. Nezvyknem šoférovať tak dlho a na takej zlej ceste. Alkohol bol pre mňa ako balzam na dušu a domov ako teplá deka, ktorá ma celý čas chránila pred vetrom. Konečne som bola naspäť a spala vo svojej posteli.
Dnes som si pospala, dokonca až tak dlho, že som sa trošku hanbila. Stretla som sa s kamarátkou zo strednej školy a dali sme si spolu obed. Inak bol piatok veľmi pokojný. A celý víkend taký dúfam bude.