lithien

„Now don’t you understand that I’m never changing who I am…“

Zobudila som sa a v mysli mi stále hrala skladba od Imagine Dragons – It’s Time. Mala som pocit, že som si ju spievala celú noc, kým som spala. Vypadnúť z postele, sprcha, obliecť sa, káva (dnes pre zmenu doma, lebo Lucka v utorky ráno nepracuje) a potom škola. Kým som sedela na nudných prednáškach, kde už štvrtý rok poctivo berieme to isté dookola, stihla som vypracovať jeden projekt do práce a ďalšie dva načať. Hneď po príchode domov, ich musím poslať.

Lucka študuje na rovnakej škole, ale na inej fakulte. Občas sa stane, že sa stretneme na chodbe. Presne som vedela, kde má práve teraz hodinu. Kto vie, na čo teraz môže myslieť…

„Andrea!“

„Čo?“ odpovedala som prekvapene a takmer všetci, čo sedeli okolo, prudko sklonili hlavy a začali sa tlmene smiať.

„Zopakujem vám to slečna?“ ozval sa prednášajúci, ktorý si myslel, že môj výkrik do tmy patril jemu. Hlupaňa! Zase vyzerám ako hlupaňa!

„Nie, prepáčte…“ vetu som neukončila, ale ani za svet mi nenapadlo vhodné pokračovanie a tak nastalo asi desať sekundové trápne ticho. Hlúúúpáááňáá!

„Tak budeme pokračovať, tento proces tvorby využíva tri základné…“ moja pozornosť sa obrátila k votrelcovi.

„Prepáč, nechcel som ťa tak nastrašiť.“ Povedal skôr, ako som stihla čokoľvek povedať ja.

„V pohode…“ zaklamala som. „Čo si chcel?“

„Nemáš pero?“ Opýtal sa a naznačil, že sa chce podpísať na prezenčku. To naozaj? Vysoká škola? Ani debilné pero si nevie doniesť do školy… Pravdupovediac, za štyri roky som si zvykla asi na všetko. Úplný Harvard…

Na obed som mala nejakú hnusnú kyslú cibuľovú polievku. Nie som veľmi prieberčivá, ale hento fakt nie. Počas prežúvania druhého jedla mi zavolala spolužiačka.

„Áno?“

„Andrea? Čau.“

„Ahoj.“

„Počuj, máš už lístok na večer?“ V priebehu niekoľkých sekúnd mnou preletelo mnoho myšlienok ako: Nemám! A chcem vlastne? Nie, asi tam nepôjdem. Ale, možno tam bude Lucka. Poviem, že idem? Veď nemám lístok. Priznám sa?

„Nie, ešte nemám…“

„Mám ti jeden vziať?“

„Áno.“ Povedala som automaticky, až ma to trošku zamrzelo.

Oblečená ako červená čiapočka som nasadla do taxíku a nechala sa odviezť na miesto činu. Mirka ma už s lístkom čakala pri vchode a tak som so vstupom nemala žiadne problémy. (okrem jedného tupého vyhadzovača) Sadli sme si a ja som si dala červené víno. Bolo mi fajn, veľmi fajn. S kamarátmi a kamarátkami, smiali sme sa, tancovali sme, vyskákali sme sa. Odbila som pár dotieravých chalanov, ktorí sa na mňa príliš lepili.

Zrazu som pocítila ruku na pleci. Chcela som sa otočiť a odbiť ďalšieho nadržanca, ale stála tam Lucka, bez kostýmu. Doširoka sa usmiala. Bola opitá.

„Ahoj!“ Odčítala som jej z pier.

„Ahoj,“ naznačila som jej a usmiala sa. Objala ma a dala mi pusu na obe líca. Držala som ju asi dlhšie, ako bolo vhodné, ale moje ruky protestovali, keď som im prikazovala, aby ju pustili. Krátku chvíľku sme v hluku uprostred parketu konverzovali a ona potom so slovami, že sa ešte uvidíme odišla k svojej partii.

Nevideli.