„Aj ráno môže byť ako každé iné…“
V pondelok som vstávala skoro. Bolo veľmi chladno a väčšina Slovenská hlásala príchod snehu. Prvý sneh a môj prvý blog. Nádherná symbolika.
Pracujem v jednej malej nemenovanej agentúre a ešte pred obedom som sa mala stretnúť s klientom. Dúfala som, že káva ma stihne priviesť k správnym myšlienkam a racionálnemu uvažovaniu. Sny ku mne v noci veľmi milosrdné neboli.
Kým som konečne opustila byt bolo už okolo ôsmej. Prebehla som námestím a zamierila do svojho najobľúbenejšieho podniku. Vždy som tam rada chodievala nielen kvôli dobrej káve a prostrediu, ale aj obsluhe.
„Ahoj,“ zakričala mi už od dverí a ja som sa musela usmiať.
„Ahoj Lucka,“ zakričala som naspäť a všetkou psychickou aj fyzickou silou som sa snažila nezačať sa červenať, no nepodarilo sa mi to.
„Čo ty tu tak skoro?“ Má tak nádhernú vôňu. Vždy som sa jej chcela opýtať ako sa volá, prišlo mi to trápne.
„Dnes sa mám stretnúť s jedným klientom. Potrebujem sa predtým trošku prebudiť, tak som si prišla dať kávu. Snáď mi to pomôže.“ Povedala som sa cítila, ako mi červeň stúpa do líc.
„Vonku je riadna zima, čo?“ Opýtala sa a pritom poutierala barový pult, za ktorý som si sadla. „Máš úplne vyštípané líca.“
Schválne som si ich silo začala trieť. „Hej, je tam riadna kosa.“ Zavlnili sa jej vlasy a ku mne dorazila ďalšia dávka vône. Podvedome som sa na barovej stoličke zavrtela a hneď keď som si to uvedomila, tak som prestala.
„Čauko.“
„Čau Patrik.“ Pozdravila som druhého čašníka, ktorý nečakane prišiel zo skladu, ktorý majú hneď za barom.
„Takže presso? Ešte niečo k tomu?“
„Minerálku. Ďakujem.“
„A s kýmže sa to ideš stretnúť?“ pokračovala v konverzácii popri tom ako mi robila kávu. Veľmi som sa snažila necivieť na ňu, ale keďže som ani po dvoch minútach usilovného hľadania nenašla nič, na čo by som sa mohla (okrem nej) pozerať a nevyzerať pri tom ako úplný idiot, vzdala som to. Káva bola skvelá a rozhovor ešte viac. Milovala som ako sa vedela tak nenápadne usmiať. Akoby vedela, že… Nie, nevie a nikdy vedieť nebude. Zaplatila som a s tajnými myšlienkami opustila kaviareň.
Zvyšok dňa sa vliekol tempom roztekajúceho sa karamelového koláčiku. Stretnutie s klientom dopadlo fajn, ale celé sedenie okolo mňa akoby len tak prefrčalo. Ako aj zvyšok pracovnej doby.
Vrátila som sa do vyhriateho bytu a tešila sa na nejaký trápny seriál. Zo stereotypu ma vytiahlo zvonenie telefónu.
„Čauky, čo robíš?“
„Čauko, nič dôležité, prečo?“
„Práve som skončila,“ povedala a ja som blysla očami na hodinky, bolo asi päť minút po siedmej. „Mala som ísť s Patrikom na jednu prednášku, ale práve ma zrušil, že on nikam v takejto zime nejde…“
„Čože? Akú prednášku?“ A tak mi Lucka vysvetlila o čo ide a aj keď sa mi naozaj nechcelo, tak som súhlasila, že pôjdem. Chcela som ju ešte vidieť. Asi som divná.
Prednáška bola fajn, až na fakt, že jediné, na čo som sa sústredila, bola ona. Miestnosť bola natlačená a my sme sa celý čas dotýkali ramenami. Párkrát, keď sa v tme hrala s telefónom som sa pozerala, ako jej v modrastom svetle žiarila tvár. Vždy len na chvíľočku a nenápadne. Vyzerala tajomne. Zvodne. Premáhala som sa, aby som sa k nej nepritúlila bližšie.
Odišla a ja som kráčala domov sama a uzimená.